Hrad

Viniansky hrad

Napriek tomu, že prvá písomná správa je z roku 1335, už v roku 1312 Omodejovci hrad Vinné napadli a poškodili. Hrad postavili pravdepodobne v druhej polovici 13. storočia na ochranu cesty, ktorá viedla do Poľska. Hrady v neďalekom Brekove a Jasenove mali podobnú funkciu. Vinné patrilo šľachticom z Michaloviec a tvorilo súčasť tamojšieho panstva. Počas bojov uhorského kráľa Mateja a poľského panovníka Kazimíra IV. v roku 1466 objekt ťažko poškodili. Začiatkom 16.storočia hrad opravili a opevnili. Ešte v tom istom storočí, v roku 1594, ho cisárske vojsko pri dobýjaní opäť poškodilo. O niečo neskôr majitelia hradu, Sztárayovci, objekt opravili, hoci už v polovici 17.storočia opustili nepohodlné sídlo a presťahovali sa do obce, kde si postavili kaštieľ. Začiatkom 18.storočia pri likvidovaní protihabsburského povstania dal cisár hrad zbúrať.

Prvú stavebnú etapu hradu tvorila výstavba plášťového opevnenia, ku ktorému neskôr pristavali v interiéri, ale aj exteriéri, ďalšie budovy. V prvej etape bola postavená veža a pravdepodobne trojpriestorový palác, ku ktorému sa prichádza z nádvoria. V roku 1335 obsahoval hrad dve veže, jeden palác, jednu starú bránu, kaplnku zasvätenú sv. Margite a dom. V opise z roku 1449 sa uvádza podobné zloženie hradu, veža mala pivnice a štyri podlažia a bola tu aj temnica a dva obytné domy. V poslednej etape hrad veľmi nerozšírili, pretože im to nedovolil terén a tak sa hradu zosilnilo opevnenie.

Nepravidelný, takmer trojuholníkový pôdorys sledujúci terén vyznačujú zachované časti opevnenia, ktoré obklopovali pôvodné nádvorie. Vstup do areálu z východnej strany chránila hranolová veža, dnes sa prechádza popod jej zvyšky. Obytné budovy pristavané k východnému opevneniu majú čiastočne zachované renesančné klenby. Na gotickej veži je kamenné kvádrovanie, otvory okien a dvier, ako aj časti starých omietok. V paláci sú stopy po krboch a nike, pod palácom zaklenuté pivničné priestory. Vo vonkajšom múre, ku ktorému pristavali aj hospodárske budovy je zachovaná výlevka. Hrad doteraz obklopuje sústava mohutných valov a zo strany od Michaloviec je zarastený len kríkmi - čo poukazuje na pôvodne holý hradný vrch, ktorý dnes volá po prerezaní a vyčistení areálu. V súčasnej dobe na hrade Vinné pôsobí o.z. Zemplínsko-užská hradná cesta, ktorá sa snaží o obnovu hradu.

http://www.zemplinske-hrady.sk

POVESŤ O VINIANSKOM HRADE

Jestvuje niekoľko verzií tejto povesti. Ján Domasta v knihe Povesti o hradoch ju uvádza pod názvom Čarodejník na Vinnom, Alojz Medňanský Hodokvas vo Vinnom. Je zaznamenaná aj v obecnej kronike a jedna verzia sa našla ako rukopis v pozostalosti po Viktorovi Staškovi, bývalom správcovi školy. Všetky tieto povesti majú spoločné jedno, že majiteľ hradu Štefan Eodenfi bol zvláštny človek, čudák, čarodejník a mág.

Štefan Eodenfi od mladosti túžil poznávať cudzie ďaleké krajiny, prežívať dobrodružstvá, s čím jeho otec samozrejme nesúhlasil, lebo Štefan bol jeho jediným dedičom. Otec však čoskoro zomrel a tak sa syn vybral do sveta. Zunovali sa mu tiež neustále hádky a intrigy v rodine o majetok. Najmä michalovská teta grófka Starayová bola veľmi lakomá a chcela si hrad Vinné privlastniť. Po jeho odchode poodnášala z hradu všetko, čo malo cenu. Z truhlice zlaté dukáty, pozlatené a postriebrené džbány, misy, príbory. Ulakomila sa aj na vzácne benátske zrkadlá, obrazy a drahé koberce, vraj aby to nerozkradli zbojníci. Pán hradu sa zatiaľ potuloval po svete, bol v Afrike, ako vojak bojoval v Španielsku proti Francúzom, v Taliansku proti Turkom, bol na gréckych brehoch a keď sa po rokoch vracal domov, zastavil sa v Nemecku. Tu sa zoznámil s alchymistom Kunkel von Levenšteinom, od ktorého sa naučil rôzne čary a kúzla. Keď sa vrátil domov, žil samotárskym životom so svojím verným sluhom. K poddaným bol vraj dobrý. Neodmietol im radu ani pomoc. Na hrad však nesmel nik a on tiež nikam nechodil. Iba občas ho poddaní videli so starým sluhom v lese zbierať byliny. Na hrade bolo väčšinou ticho a pusto. Niekedy však bol celý vysvietený, bolo počuť rehot a hluk. Často sa v noci na hrade strhla strašná víchrica, vtedy sa ľud pod hradom bál. O Štefanovi sa šírila správa, že sa zapredal diablom.

Tieto chýry a klebety podporovala najmä michalovská teta a jej pričinením sa o tom dozvedel aj sám uhorský paltín Vešeléni. Grófka Starayka mu o synovcovi narozprávala všeličo. Vraj na svojich cestách lúpil a kradol, vraj na hrade žije veľmi biedne, ba možno z cudziny priniesol zákernú chorobu, preto sa s nikým nestretáva. Palatín bol zvedavý, aká je pravda, preto poslal na Vinné posla, že sa so Štefanom chce stretnúť a porozprávať. Na veľké prekvapenie palatína aj michalovskej grófky Štefan ich hneď pozval na hrad.

Prišli s hojným sprievodom a prekvapenie sa vystupňovalo, keď videli spustený padací most a cestu do hradu im lemovali sluhovia v zlatých livrejách. Pri bráne ich vítal malý chudý starec, majiteľ hradu Štefan Eodenfi. Srdečne ich pozdravil a pozval ďalej. V hrade ich čakala nádherne vyzdobená hosťovská sieň, stoly sa prehýbali pod vzácnymi jedlami, všakovakými lahôdkami, ovocím z tropických krajín a v zlatých džbánoch sa perlili tuzemské i cudzie vína. Odkiaľsi zaznievala krásna hudba. Po bohatej hostine prešli do vedľajšej sály, kde hrala hudba do tanca. Spoločnosť pánom robili krásne dámy. Tanec sa stupňoval až do divokosti. Keď jednému z tanečníkov spadla na zem vreckovka, zohol sa pre ňu a zistil strašnú skutočnosť. Tancujúce dámy mali namiesto jednej nohy kopyto. Ukradomky na to upozornil svojich priateľov, vznikla panika a celá družina s paltínom a grófka sa urýchlene poberala na odchod. Pán hradu pri rozlúčke rozdával bohaté dary. Palatínovi zlaté džbány, tete zlatý pás, rytierom a palatínovým hodnostárom zdobené zbrane, služobníkom a vojakom peniaze. Na cestu im zabalili jedlo a nápoje. Keď zišli z hradného vrchu, z ničoho nič sa strhla strašná búrka, silný leják a družina v kočoch zišla z cesty. Spoliehali sa na kone, že tie ich dovedú domov. Blúdili však nocou v hustom daždi, sprevádzali ich hromy-blesky a z hradu počuli silný rehot. Konečne nastalo brieždenie a oni sa ocitli na vinianskych Blatách. Premoknutí na kožu, uzimení, pocítili strašný hlad a smäd. Chceli sa posilniť jedlom a nápojmi, keď tu zrazu zistili, že namiesto jedla majú kamene a nápoje sa premenili na mútnu špinavú vodu.

Táto povesť sa tradovaním zachovala až do dnešných čias a podľa nej nám "prischla" aj nelichotivá prezývka. Ak niekto chce povedať, že kdesi je veľa ľudí, povie: "Teľo jich jest, jak u Vinnim ďablov." Povesť podľa viacerých zdrojov voľne spracovala Berta Lugošová.

  

 

Úradná tabuľa

Sprievodca

Fotoalbum

vinancan.sk

Pošta

Hrad

Cestovné poriadky

Viniansky strapec

Sociálne siete

Kalendár vývozu TKO 2017

pon uto str štv pia sob ned
1
Dátum : štvrtok, 1. jún 2017
2
3
4
5
6
7
8
Dátum : štvrtok, 8. jún 2017
9
10
11
12
13
14
15
Dátum : štvrtok, 15. jún 2017
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
Dátum : štvrtok, 29. jún 2017
30